Jak je mi bez publika: hudebnice Monika Omerzu Midriaková

Nejprve jsme tu měli rubriku Jak se (mi) žije v izolaci. Nyní se o celonárodní izolaci již hovořit nedá, nicméně kulturní život má do normality ještě dost daleko. Proto nyní oslovujeme tvůrce nebo tvůrkyně, kteří či které vyhlížejí návrat do běžného provozu už nejspíš naléhavě a nedočkavě. Každé(mu) z dotazovaných pokládáme víceméně obdobný okruh otázek. Tentokrát na ně odpověděla hudebnice Monika Midriaková (Léto s Monikou).

Kdy jste naposledy stála před živým publikem?

Posledný koncert sme odohrali 20. februára v pražskom klube Varšava. 12. marca sme opäť mali vyrážať na koncerty na Slovensku, ale večer pred odchodom volal náš manažer, že už asi tušíme… Koncerty boli plošne zrušené na celom Slovensku a veľmi rýchlo za tým aj v Čechách.

Jak se v současnosti udržujete v profesní formě?

Prvé dva týždne lockdownu ma dosť zasiahol strach z budúcnosti. Snažila som sa písať texty, ale vôbec som ešte nemala odstup od toho, čo sa deje. A tak som sa rozhodla, že sa čo najviac ponorím do svojej druhej práce, ktorou je strih. Pracujem v televízii, v postprodukcii. Je to viac remeselná práca a človek nemusí pracovať s vlastnými emociami, ale spracovávať už danú myšlienku, tému. Ako strihači sme mali oproti ostatným filmárskym profesiam jednu výhodu – a to, že sme ešte dorábali projekty, ktoré boli natočené pred karanténou. Pomohlo mi to nezamestnávať sa toľko strachom, sústrediť sa na konkrétne každodenné úlohy z home officu. Popritom som často po večeroch písala poznámky a verše nových textov. Od tohto týždňa (autorka odpovědi psala 20. května – pozn. red.)  mi opäť začína intenzívne obdobie s hudbou, zavádzam full time režim ako v každej inej práci. Budem skladať piesne z domáceho štúdia a v lete skladať filmovú hudbu. S kapelou chystáme cez víkend prvú skúšku po 2 mesiacoch.

S dovolením: z čeho žijete? Měla jste úspory pro horší časy?

Mám dve profesie. Pol roka vždy trávim intenzívne strihom a druhú čast roka sa venujem hudobným projektom. V rámci alternatívnej hudby v Čechách a na Slovensku sme príliš malý trh, abysme sa mohli uživiť ako umelci len hudbou. Mnoho výborných a úspešných aternatívnych, alebo “menej komerčných” umelcov prežíva na knap, alebo majú práve ešte iný odbor. Vyštudovala som katedru strihovej skladby na pražskej FAMU. Je to remeslo, ktoré som si vybrala v 18 rokoch a s odstupom času som rada, že som si vybrala tak praktický odbor. Úspory som nemala, ale toto je veľká lekcia, že je ich nutné mať.

Co jste o sobě během téhle neobvyklé “pauzy” o sobě – jako člověku – dozvěděla?

Dozvedela som sa, že pomalšie spracovávam podnety a myšlienky, než som si myslela. Znie to možno ako kritika, ale myslím, že moje tempo je v skutočnosti normálne. Som ročník 1990 a doteraz som vo svojom živote ešte nikdy nezažila, že by sa svet a život okolo mňa tak rýchlo zmenil zo dňa na deň. Ja som zrazu absolutne stratila kontrolu, nielen nad praktickými vecami, ale nad svojim názorom. Mala som naivnú predstavu, že ja aj my všetci okolo budeme vedieť hneď spracovať tému karantény a že v apríli už budú vonku stovky a stovky piesní o tomto období. Myslím, že tento dojem vychádza zo sociálnych sieti a instantnej, okamžitej reakcie na čokolvek. Ale hlbšie spracovanie tej obrovskej zmeny nedokážeme urobiť hneď.

Z čeho nyní nejvíc berete sílu?

Knihy pre mňa boli aj pred karanténou – aj teraz – najväčším oddychom a ponorením sa do jednej veci, do jedného prúdu. Je to presný opak sociálnych sieti aj strihačskej práce, kde ide o neustály multitasking, musíte naraz myslieť a sústrediť sa na niekoľko úkonov. Čítala som Krv od Rudolfa Slobody. Teraz čítam Grófa Montecristo, našla som ho v domácej knižnici a chystám sa na Rozum od Slobody. A tiež chodím skoro každy deň na prechádzky do parkov v okolí.

Hovoříte o své situaci s kolegy v oboru? Když ano, tak jak ji oni vnímají? Respektive: co z toho, co oni vám říkají, považujete za obecně podstatné?

Som v kontakte s muzikantmi z našej kapely, s našim manažerom a s pár kamarátmi. Sledujem diskusie okolo festivalov a uzavretých klubov. U každého mala pandemiové opatrenia inak silný dopad, kto mohol, spolieha sa tak ako ja ešte na iné odvetvie, ale v podstate všetkým to veľmi ublížilo. Hudobná scéna je bohužial jedna z najviac zasiahnutých.

Tvorba hudby, obdobie, kedy skladame hudbu, nasledne nahratie, mix, mastering, celá propagácia, natáčanie videoklipov, tvorba obsahu pre socialne siete. To všetko sú finančné vklady, aby sme následne dali hudbu zadarmo na streamovacie služby. Videoklipy dali zadarmo na YouTube a dúfali, že tým všetkým pozveme ľudí, aby prišli na koncert. Pretože to je to hlavné miesto, kde ešte môžme byť zaplatení za tvorbu hudby. Takže kapely, ktoré napríklad mali tesne pred vydaním albumu, sú v tom bode, že vložili financie do tvorby, ale nemajú ich ako vrátiť späť z koncertov… Festivaly a kluby musia platiť nájmy, vložili peniaze do propagácie, tieto akcie sú dlho plánované dopredu. A nedokážu tak rýchlo reagovať na zmeny vládnych opatrení, keď sa nedozvedia o rozvolnení s dostatočným predstihom.

Bojíte se budoucnosti – myšleno ve vztahu k vaší profesní a umělecké dráze?

Snažím sa nebáť. Uvidíme, čo sa stane, v tejto chvíli sa nedá nič povedať. Ale verím, že ľudia vždy budú potrebovať hudbu a príbehy. Som zvedavá, kam sa to vyvinie.

Změní se podle vás v kultuře a v umění něco podstatného po této zkušenosti?

Zavisí, aká dlhá bude táto kríza. Ak by malo ísť len o tieto dva mesiace “prázdnin”, ktore sme zažili a opatrenia sa budú zľahčovať, možno nedôjde k fatálnym zmenám. Ale ak by mala situácia trvať, mala by prísť na jeseň trebars ďalšia vlna karantény, zákaz festivalov a akcií aj v budúcom roku, tak bez značnej podpory štátu by sme mohli prísť až o celú jednu generáciu umelcov, tvorcov, poriadateľov festivalov a mnohých ďalších, ktorí budú musieť nájsť prácu v inom odvetví. Všetko sa časom ukáže. Mnoho ľudí sa snaží prísť na nové spôsoby fungovania, sme vynaliezaví. Verím, že to dobre dopadne. Ale škody sú obrovské.

Na kdy a co plánujete, pokud jde o veřejná vystupování? Kdy se podle vás vrátíte do běžného provozu?

Dosť nečakane máme prvý koncert už 28. 5. v Prahe – v Klubovně v Dejvicích. Ale mnohé ďalšie letné akcie boli zrušené. Niekoľko malých festivalov nás čaká v srpnu. Medzi tým budem skladať piesne pre nový album a filmovú hudbu so Šimonom Holým.

Vlevo Monika Midriaková na fotografii k albu Leto s Monikou, foto: Slnko Records – Julie Hrnčířová

Monika Omerzu Midriaková (*1990). Hudebnice, skladatelka, filmařka.  Pochází ze Slovenska. Vystudovala střihovou skladbu na FAMU. V současnosti žije a tvoří v Praze. Hudebně nejprve vystupovala spolu s Petrem Markem coby duo Monikino Kino, v roce 2014 nahráli album Prázdniny. Na podzim 2018 Midriaková publikovala svůj samostatný hudební debut Leto s Monikou. Tak se nyní jmenuje i její hudební sestava, kterou tvoří spolu s hudebníky Michalem Škodou a Lukášem Klavrzou. Skládá rovněž filmovou hudbu – například ke snímkům Všechno bude nebo K oblakům vzhlížíme.